“Boh dopúšťa, ale neopúšťa“ – Boh blahoslaveného Dominika Metoda Trčku CSsR

Jeden z problémov súčasného kresťanstva je povrchnosť, ba priam až nezáujem, s akým pristupujeme k nášmu duchovnému životu, ktorým sa prejavuje naša viera a vzťah s Bohom. Gregor Palamas v jednom zo svojich diel písal: „Povedať niečo o Bohu neznamená stretnúť sa s Bohom“. V jeho slovách sa skrýva pozvanie k osobnému vzťahu s Bohom, ktorého ohromnú dôležitosť sa snažil komunikovať svojím poslucháčom.

V čase slávenia sviatkov Narodenia Pána Ježiša Krista je namieste dať si otázku, či Boh ktorého Vtelenie sa oslavujem liturgickými textami je skutočne aj môj Boh. Nejeden kresťan na otázku: „Máš vlastný obraz Boha, v ktorého veríš, s ktorým komunikuješ?“, sa len nechápavo pozerá mysliac si: „Čo odo mňa tento žiada!“. Aký je však môj vzťah k Nemu, keď ani neviem Kto to je?

V kresťanskej tradícii východu i západu poznať Boha znamená komunikovať s Ním. Skúsenosť Boha znamená prejsť púšťou askézy, vnímať Jeho prítomnosť v stvorení, poznať Ho vo vlastnej duši, vo vlastnej histórii, v cirkevnom spoločenstve. Toto učenie šírili už prví teológovia ranného kresťanstva, ako Origenes, Evagrius, Makar, Gregor Nysský či Maxim Vyznávač, pre ktorých poznať Boha znamenalo zjednotiť sa s ním. Tradícia kresťanského východu toto zjednotenie nazýva “theosis“ – zbožštenie.

Aj pápež Ján Pavol II. prihovárajúc sa kresťanom východnej tradície často zdôrazňuje ich hlbokú a bohatú tradíciu, z ktorej je pozvaná čerpať celá Cirkev. V Apoštolskom liste Orientale Lumen, v bode č. 6. pápež píše: „Účasť na trojičnom živote uskutočňuje sa skrze liturgiu a najmä eucharistiu, tajomstvo spoločenstva s osláveným Kristovým telom, pôvodom nesmrteľnosti. V zbožštení a predovšetkým vo sviatostiach pripisuje orientálna teológia Duchu Svätému mimoriadnu úlohu: mocou Ducha prebývajúceho v človekovi, začína sa zbožštenie už na zemi, stvorenie stáva sa osláveným a nastáva Božie kráľovstvo. Náuka kapadóckych cirkevných otcov o zbožštení prešla do tradície všetkých orientálnych cirkví a predstavuje podstatnú súčasť ich spoločného dedičstva. Dá sa to zhrnúť do jednej myšlienky, ktorú vyslovil svätý Irenej koncom 2. storočia: Boh sa stal Dieťaťom človeka, aby sa človek stal dieťaťom Boha. Táto teológia zbožštenia zostáva jedným z výdobytkov, ktoré sú orientálnemu kresťanskému mysleniu zvlášť drahé. Na tejto ceste zbožštenia predchádzajú nás tí, ktorí milosťou a ochotou nasledovať Krista stali sa mu najpodobnejší: mučeníci a svätci. A medzi týmito zaberá Preblahoslavená Panna Mária, z ktorej vypučala ratolesť z pňa Jesseho (porov. Iz 11,1) zvláštne miesto. (…) Napriek nástojčivému zdôrazňovaniu trojičného realizmu a jeho privteleniu do sviatostného života spája Orient vieru v jednotu božskej prirodzenosti s nepoznateľnosťou božskej podstaty. Východní cirkevní otcovia totiž vždy tvrdia, že je nemožné vedieť, čo Boh je, čo môžeme vedieť, je jedine a iba to, že jestvuje a že sa v dejinách spásy zjavil ako Otec, Syn a Duch Svätý. Tento zmysel pre nevysloviteľnú božskú skutočnosť odzrkadľuje sa v slávení liturgie, kde u všetkých veriacich kresťanského Východu je tento zmysel pre tajomstvo tak veľmi rozvinutý.”

Ak máme byť zbožštený, musíme mať správnu víziu Boha, musíme mať správny obraz o Ňom. História nás však učí, že ľudstvo malo rôzne vízie, kto je ich Boh a s poľutovaním musíme konštatovať, že mnohé z nich sú smerodajné aj pre dnešných kresťanov! Veď aj z úst takzvaných kresťanov počujeme: „Ak by bol Boh naozaj dobrý, nedopustil by zlo, choroby, katastrofy, vojny, nešťastia, ktoré dnešného človeka stretajú na každom kroku“. Autori týchto tvrdení však zabúdajú, že Boh nám dal rozum a slobodnú vôľu, aby sme ich používali pre rozvoj človeka i celého sveta. Nie je však výnimkou, že človek tieto dary skôr zneužíva, ako využíva, a potom mu nezostáva nič iné, len zhodiť všetku vinu na iných, alebo dokonca na Boha! Ani tvrdenie, že: „Boh síce stvoril svet, ale o ostatné sa nezaujíma“ neobstojí, čoho príkladom je Vtelenie Ježiša Krista, Jeho smrť a zmŕtvychvstanie, a tisícky zázrakov, ktoré Boh koná v živote každého človeka. Nesmieme ani súhlasiť s myšlienkou, že: „Chodím pravidelne do chrámu, pravidelne sa modlím, pravidelne pristupujem ku sviatostiam, a Boh ma nechce vypočuť, ba čo viac, tí čo to nerobia sa majú lepšie ako ja!“. Takýto spôsob myslenia totiž robí zo vzťahu s Bohom výmenný obchod. Boh nie je stroj, ktorý má poslúchať a vykonať každý náš povel, nie je automat, do ktorého hodíme niekoľko korún a on zo svojich útrob vydá teplú kávu, alebo coca-colu.

Je fakt, že Kristov príchod na svet, Jeho vtelenie sa, bolo pre mnohých naplnením túžob ľudstva, naplnením očakávaní na Mesiáša. Podľa kresťanskej viery človek hriechom stratil správny obraz Boha a Kristus, Jednorodený Boží Syn, prijal telo, aby sme znova mohli správne vidieť Boha, aby nám ho On svojim životom a učením sprostredkoval. Toto je význam Jeho vtelenia sa, toto je naplnenie sa túžob ľudstva: získať správny obraz Boha!

Správna vízia Boha je teda bázou k tomu, aby kresťan skutočne napredoval na ceste svätosti, na ceste zjednocovania sa s Bohom, teda na ceste ku „theosis“. Akú víziu Boha mal blahoslavený redemptorista Dominik Metod Trčka, ktorého nám pápež Ján Pavol II. dal v akte beatifikácie za vzor hodný nasledovania?

Podľa blahoslaveného Metoda, „Boh riadi všetko v súlade so svojou vôľou“. Boh je Stvoriteľ všetkého a dbá o správny chod vecí. Metod hlboko veril, že bez Jeho vôle sa nedeje nič. Narodenie, celý život i smrť človeka závisia od Boha. On povoláva k životu a On je Tým, ktorý pri živote udržuje.

„Boh požehnáva úsilie človeka“. Metod bol horlivým človekom. Jeho diela vychádzali z presvedčenia, že Boh pomáha človeku, ale ten zo svojej strany nemôže zostať len pasívnym pozorovateľom, ale musí urobiť krok viery, krok vpred, dať aj niečo zo seba. Počiatky jeho apoštolátu boli spojené s nebezpečenstvom schizmy v katolíckej cirkvi v Čechách, kde práve vznikala československá cirkev. Ani povojnové ťažkosti na Haliči, materiálna bieda na východnom Slovensku v oblasti Stropkova, stavba nového kláštora v Michalovciach, ktorú začal prakticky bez peňazí, apoštolské dielo ľudových misií a katechizácie v prostredí, ktoré ho nie stále prijímalo s otvorenou náručou, to všetko mohli byť príčiny, prečo mohol zaveliť na ústup hovoriac si: „To nemá zmysel!“. A predsa svojou húževnatosťou dokázal, aj v časoch komunistického prenasledovania, že „Boh požehnáva úsilie človeka“.

O tom, že „Boh je verný“ sa mal možnosť veľmi dobre presvedčiť aj na vlastnej koži. Už v rannom detstve zakúsil, čo znamená utrpenie. Ako malý chlapec stratil matku, ako mladý kňaz prežil najkrajšie roky kňazstva vo virvare prvej svetovej vojny, keď prišiel o otca, sestru i brata. Trpezlivo znášal ťažkosti medzivojnového obdobia, druhej svetovej vojny i komunistického prenasledovania a napokon i nespravodlivého žalára, a predsa mal silu povedať: „Boh dopúšťa, ale neopúšťa!“. Každodenná modlitba, ktorej prikladal veľký význam, bola pre neho zdrojom sily a vytrvalosti. Boh ho nikdy neopustil, čo pociťoval hlavne v ťažkých momentoch života.

Neraz vo svojom živote pocítil, že „Boh je milosrdný a láskavý“, hlavne počas pádov a povstaní, počas úpadkov do hriechu a povstávania do nového života. Boh sám dokonal premenu jeho života, majúc s ním trpezlivosť, preto aj Metod sa snažil o tento ideál a ešte aj na konci svojho života, zomierajúc na väzenskom lôžku, odpustil svojím katom. Boh je láska a my, jeho učeníci, máme byť prvými v realizácii a rozdávaní tejto lásky. Na prvý pohľad príliš vysoký ideál sa aj v Metodovom živote ukázal ako predsa realizovateľný.

Skúsenosť s Bohom však nie je otázka jedného stretnutia, jednej modlitby, jednej svätej spovede. Život blahoslaveného Metoda je dobrým príkladom, že aj v tejto veci človek nemôže preskočiť samého seba, ak nie s pomocou Boha.

Aj preto sviatok Narodenia Pána je pre nás novou príležitosťou, aby sme dovolili Bohu narodiť sa v nás. Ak mu dáme priestor v našom živote, On sám v nás dokoná, ale len s našim súhlasom, potrebné premeny. Veď efektom zbožtenia je vlastne premena celého človeka, ktorá je vyjadrená pokojom a svetlom, ktoré z premeneného človeka vyžaruje a stáva sa svedectvom. Toto je cesta, na ktorú je pozvaný každý jeden z nás.

Atanáz, CSsR