Pondelok nesúci dátum 23. marec 1959 sa stal pamätný pre všetkých kresťanov na Slovensku i v Čechách. V tento deň sa pre nebo narodil nový člen, redemptoristu o. Dominik Metod Trčka, ktorého svätosť života a hrdinský príklad mučeníctva vyznala aj katolícka cirkev. Pápež Ján Pavol II. ho 4. novembra 2001 na svätopeterskom námestí v Ríme vyhlásil za blahoslaveného a dal nám ho za vzor pre náš kresťanský život.
Na zvesť o jeho beatifikácii mohol niekto reagovať pochybnosťou, pýtajúc sa čím si zaslúžil poctu oltára tento redemptorista, rehoľník a kňaz, prvý predstavený michalovskej viceprovincie redemptoristov východného obradu. Pre vyhlásenie za mučeníka stačila jediná udalosť vo väzení? Stačilo obyčajné spievanie koledy?
Aký je rozdiel medzi piesňou „Kolíne, Kolíne…“ a koledou?
Hneď na prvý pohľad je jasné, že „Kolíne, Kolíne…“ patrí medzi ľudové piesne a koleda je náboženská pieseň. V komunistickom väzení bol však tento rozdiel ešte citeľnejší. Ak berieme do úvahy, že spievanie vo väzení v tom čase nebolo dovolené, náboženská pieseň mohla byť pokladaná nielen za porušenie disciplíny, ale aj za nedovolený náboženský akt. A práve toto bol prípad o. Metoda.
Nedobrovoľné putovanie väznicami, zahájené akciou K v apríli 1950 a spečatené zinscenovaným súdnym procesom 21. apríla 1952 na Krajskom súde v Bratislave, ho cez väznice v Ilave a na Mírove priviedlo až do Leopoldova, kde sa mala skončiť jeho púť. Po prechode z Mírova do Leopoldova 22. apríla 1958 žil o. Metod nádejou, že toto väzenie je pre neho posledné, pretože z 12 ročného trestu mu zostávalo odpykať si už iba 5 rokov. Domnieval sa, že odsedí zvyšok trestu, aj keď nespravodlivého, a stane sa znova slobodným človekom. Aj zdravotne sa cítil lepšie, čo dobre dokumentuje jeho list rodine z 23. júla 1958. To však ešte netušil, že sa blížia jeho posledné Vianoce. Za spievanie náboženskej piesne dostal veľmi prísny trest v podobe korekcie, kde silne prechladol a na následky choroby 23. marca 1959 zomrel.
Mons. Antonín Bradna, jeden z jeho spoluväzňov z Leopoldova, udalosť okolo spievania koledy skomentoval: „Kdyby bejval řekl: „Zpívám si Kolíne, Kolíne“, nebo tak, tak se nic nestalo, ale chyba byla ta koleda, že jo. No tak ten (bachar) hned vylít, že je to nedovolená náboženská propaganda no a sebral ho a odvedl to tý takzvaný korekce. No tak to sem ho viděl naposled a potom už se odehrály ty věci u kterých já jsem už nebyl. Takže já vím todleto.“
Ako si na udalosť spomínajú svedkovia?
Mons. Bradna spomína, že na cele v ktorej spoločne s o. Metodom bývali bolo deväť poschodových postelí, na ktorých spalo osemnásť väzňov. Veľký stôl, okolo ktorého boli rozmiestnené lavice, slúžil ako jedálenský stôl alebo sa pri ňom trávil voľný čas. Podobne to bolo aj na Štedrý večer. Správa väznice sa postarala o čosi lepšiu večeru. Väzni dostali rezeň a zemiakový šalát a vianočku s čajom a nikto nemal dôvod na nespokojnosť. Po večeri niekto sa modlil, iní si čítali a našli sa aj takí, čo písali list rodine. Bradna ukradomky pozoroval o. Metoda, ktorý vklinený medzi dve poschodové postele, sedel, či skôr driemal, a občas si niečo pobrukoval. Vtom do cely vpálil mladý dozorca. Vyrútil sa priamo na o. Metoda s otázkou, čo to robí. A vtedy padla tá osudná veta, ktorá zmenila celý otcov život a zmarila jeho plány: „Spievam si koledu“.
Františkán Bernard Řísky tiež prežil Vianoce roku 1958 v leopoldovskej väznici. Sviatky vo väzení boli stále veľmi náročné a nervozita dozorcov sa prenášala aj na väzňov. Na Štedrý deň mal službu malý zlý bachar, ktorého prezývali „Paskřivec“, pretože si svoj komplex menejcennosti z nízkeho vzrastu vybíjal na väzňoch. Keď vošiel do cely, všetci museli stáť v pozore a veliteľ izby podávať hlásenie o počte väzňov, koľkí sú aktuálne prítomní a že všetko je v poriadku. Počas jednej takejto návštevy obvinil o. Metoda, že sediac na stoličke medzi posteľami spieval Václavovi Slámovi. Hoci bolo na cele asi dvadsať väzňov, nikto nič nepočul. Lenže bachar zavolal stráž a o. Metod putoval do korekcie. To bolo zvlášť v zime veľmi kruté, ležať na betóne, zvyčajne bez deky. Spoluväzeň Lojzo Bakoš sa pred dozorcom potrestaného zastal, preto aj on putoval do korekcie.
Podobne situáciu opisuje aj dominikán Pius Krivý. V cele číslo štyri, ktorej obyvateľom bol aj o. Metod, zišlo na um niektorému z kňazov požiadať ho, aby zaspieval vianočnú pieseň z východnej liturgie. Otec Metod chcúc vyhovieť oltárnemu bratovi a záujemcom ktorí ho obstali, dobromyseľne, iba popod nos, zanôtil nápev ktorejsi piesne. Službukonajúci dozorca na desiatom – kňazskom oddelení – oknom, čo viedlo z izby na chodbu, spozoroval hlúčok. Možno aj počul nôtiť, hoci väzni dbali, aby nôtenie nápevu bolo čo najtichšie. Ihneď telefonicky hlásil, priamo do ústrednej správy žalára: „Vzbura, na desiatom oddelení“. Okamžite pribehlo zo päť podnapitých väzenských dozorcov a prichytená hŕbka záujemcov o vianočné nápevy východnej liturgie musela ísť k raportu! Otec Dominik Metod Trčka, ako organizátor „vzbury“, pre ťažké porušenie väzenskej disciplíny, dostal desať dní korekcie. Dr. F. Holubníček, kanonik z Olomouca, ktorý mal už za sebou niekoľkoročný koncentračný tábor za Hitlera, jemne a tichučko upozornil “slávny raportný štedrovečerný súd“ podnapitých službukonajúcich dozorcov: „Pane veliteli, katoličtí kněží, za Hitlera, v době války, mohli sloužiti v koncentracích mši svatou!“, za čo si vyslúžil desať dní korekcie. Lojzo Bakoš, pretože sa zastal naozaj nevinného Trčku, vyfasoval päť dní korekcie. Dňami sa nešetrilo a sporo sa ušlo každému, podľa “previnenia“. Všetci vinníci sa ešte v ten istý večer sťahovali na výkon trestu do korekcie.
Korekcia a samotka
Miestnosť, kde sa vykonávala “rekreácia“ sa odborne nazývala cela celodenného uzavretého oddelenia (CUO) alebo zostreného väzenia vo väzení. V skutočnosti ju „muklovia“ výlučne nazývali korekciou.
MUDr. Anton Neuwirth spoluväzeň a ošetrujúci lekár v leopoldovskej väznici sa s o. Metodom stretol potom, čo ten strávil jednu noc v studenej korekcii. Prechladol, dostal zápal pľúc a vysoké horúčky a jeho stav vyžadoval okamžité preloženie do nemocnice. Veliteľ stráže to nechcel v žiadnom prípade dovoliť, ale pravdepodobne po konzultácii s veliteľstvom väznice, bol nakoniec o. Metod preložený do samotky, kde už bola drevená podlaha a slamník. MUDr. Neuwirth mu od veliteľstva vymohol aj povolenie na deku, ktorou mohol byť po celý deň prikrytý. Liečili ho penicilínom a jeho zdravotný stav stále stagnoval. Nakoniec sa o čosi zlepšil, hoci nie nadlho, pretože za pár týždňov chorobe podľahol. O. Metod všetkým ktorí mu ublížili dobromyseľne odpustil, hoci si veľmi dobre uvedomoval, že zhoršenie jeho zdravotného stavu bolo podmienené práve pobytom v korekcii.
MUDr. Neuwirth k o. Metodovi mohol chodiť len niekoľko dní, preto okolnosti jeho smrti sú mu neznáme. Podľa Mons. Antonína Bradnu sa o. Metod z korekcie na pôvodnú celu už nevrátil, pretože viedol evidenciu obyvateľov cely a nepamätá, že by jeho meno zaznamenával. V každom prípade tento bod jeho svedectva nezodpovedá iným svedectvám spoluväzňov.
Hodinka smrti
Keď sa Metod vrátil “zo skvelej zimnej rekreácie“, tvrdil dominikán Pio Krivý, už to nebol Metod akého ho všetci poznali. „Tvár mal prepadnutú. Telesne úplne vyčerpaný, zmorený, premrznutý. Tam zostala jeho bodrosť. Chradol zo dňa na deň. Už sa viacej nezotavil. Začiatkom druhej polovice marca 1959 začal navidomoči chradnúť. Bežnú väzenskú stravu jeho žalúdok neprijal a nič iného nedostal, iba keď poniektorý spolubrat načierno mu uvaril čaj. Uložil sa do postele. Na tretí deň 24. marca (úmrtný list o. Metoda Dominika Trčku ako deň jeho smrti uvádza 23. marec 1959), na sviatok svätého Archanjela Gabriela, medzi 14-15 hodinou, zomrel.“
O. Metoda teda do cely preniesli len zomrieť. P. Štefan Krištín si veľmi dobre pamätal, ako o. Ján Mastiliak opatroval chorého o. Trčku, „svätec svätca“, a na smrť blahoslaveného mučeníka spomína: „Keď sme boli v nástupe na chodbe pred oknom cely, kde ležal na smrť chorý sa obzrel k oknu a ja som zakýval, hneď zareagoval pozdvihol ruky k nebesiam a očami mi ukazoval, že sa lúči s nami a odchádza z časnosti na večnosť”. O. Mastiliak, ktorý, ako sám tvrdil, mal prirazené svoje lôžko k posteli o. Trčku, však nebol prítomný pri jeho smrti, lebo v tom čase musel pracovať v dielni a len prostredníctvom posla sa dozvedal, čo sa s o. Metodom deje. Na posledné chvíle o. Metoda spomína: „Keď umieral, bolo to k večeru, boli na izbe len starší spolubratia, ktorí už nechodili do práce, akiste aj z iných izieb. Jeho umieranie v dielni sledovali prostredníctvom posla. Keď sme sa vrátili z popoludňajšej smeny o 10 hod., náš otec bol už hodinu mŕtvy.“ Bolo to 23. marca 1959.
Telesné pozostatky boli pochované na väzenskom cintoríne v Leopoldove. Rodinní príslušníci chceli jeho telesné pozostatky previezť do rodného Frýdlantu, čo im však vtedajšie úrady nepovolili. Podarilo sa to až jeho spolubratom v októbri 1969. Jeho telo exhumovali, previezli do Topolian, kde bol 17. októbra pohreb, po ktorom ho pochovali na mestskom cintoríne v Michalovciach. Tam odpočívalo až do 17. septembra 2001, keď bolo znova exhumované, aby mohlo byť slávnostne uložené do sarkofágu bočného oltára v Chráme Sv. Ducha v Michalovciach.
Mala smrť o. Dominika Metoda nejaký význam?
Dnes je už ťažké ustáliť presný sled udalostí, ale hlavné body sú jasné. O. Metod bol za spievanie koledy potrestaný neprimeraným trestom, na následky ktorého aj zomrel. Nehanbil sa za svoju vieru, priznal sa k náboženskému aktu a tým aj k Ježišovi Kristovi.
Blahoslavený Dominik Metod sa pre spoluväzňov stal nebojácnym svedkom viery v Boha a žiarivým príkladom, že Boh dáva kresťanom silu napredovať a ak je to Jeho vôľa, aj prijať na seba mučenícku smrť. Pre nás kresťanov, stojacich na prahu tretieho tisícročia, je príkladom rastu vo svätosti a spolupráce s Božou milosťou. Aj my máme príležitosť každodenne, a zvlášť počas slávenia jeho sviatku (25. august) prosiť tak, ako kedysi on prosil na hroboch mučeníkov, v katakombách a na Koloseu v Ríme o dar viery a vytrvalosti, o dar a pomoc v realizácii nášho osobného “plánu rastu vo svätosti“.
Atanáz, CSsR